Praha má rada, keď sa tvári ako staré mesto.
Robí to výborne.
Vystavuje gotické veže, barokové kupoly, svätcov stojacich nehybne na kamenných podstavcoch a fasády, ktoré vyzerajú, akoby ich stovky rokov nikto nesmel dotknúť.
A potom sa človek otočí za roh.
Nad ulicou visí Sigmund Freud.
V pasáži Lucerna svätý Václav sedí na mŕtvom koňovi visiacom hlavou nadol.
Pred Kafkovým múzeom dva nahí muži močia do bazéna v tvare Česka.
Na žižkovskej televíznej veži sa šplhajú obrovské deti bez tváre.
O pár ulíc ďalej sa kovová Kafkova hlava rozkladá na otáčajúce sa vrstvy a o chvíľu sa znova zloží do známej tváre.
Nie je to druhá Praha.
Je to stále to isté mesto.
Len bez pohľadnicového filtra.
A za veľkú časť tohto kontrolovaného chaosu môže David Černý.
Ak teda hľadáte v Prahe niečo viac ako Karlov most, Staromestské námestie a Hradčany, sochy Černého sú jedným z najlepších spôsobov, ako sa dostať do neobvyklej, alternatívnej a trochu bezčelnej Prahy.
Kim je David Černý?
David Černý je jedným z najznámejších súčasných českých umelcov.
Ale slovo „sochár“ o ňom hovorí rozhodne málo.
Černý využíva sochu, mechaniku, architektúru, provokáciu a český zmysel pre absurdno. Jeho práce často nefungujú v múzeách, ale priamo v mestskom priestore.
A to je kľúč k ich pochopeniu.
Socha Černého zriedka slúži len na to, aby „vyzerala pekne“.
Má rušiť.
Prekvapiť.
Provokovať.
Niekedy rozosmiať.
Niekedy spôsobiť, že prechádzajúci človek na niekoľko sekúnd nevie, či sa pozerá na umenie, vtip, politický komentár alebo obyčajné šialenstvo.
V Prahe takýto jazyk funguje výnimočne dobre.
Česi majú totiž od dávna špeciálny vzťah k patosu.
V krajine Haška, Hrabala a Kafky sa hrdina veľmi ľahko môže zmeniť na antihrdinu, vznešenosť na grotesku a národný pomník na žart.
Černý to výborne využíva.
David Černý a Praha – prečo sú jeho sochy všade?
Najväčšou galériou Davida Černého je samotné mesto.
Jeho diela sa nepozerá len v usporiadanej výstavnej sále.
Stretnete ich pri nakupovaní.
V prechode medzi ulicami.
Nad hlavou.
Na dvore.
Pri nákupnom centre.
Na veži.
Pri modernom paneláku.
Niektoré sa stali turistickou atrakciou.
Iné stále môžete prehliadnuť.
A práve preto je prechádzka stopami Davida Černého v Prahe zaujímavejšia ako obyčajné škrtanie soch z mapy.
V skutočnosti ide o prechádzku po českej mentalite.
Po spoločenskej transformácii.
Po národných symboloch.
Po vzťahu Čechov k vlastnej histórii.
A po špecifickom humore, v ktorom sa človek najprv zasmie a až potom si uvedomí, že vtip sa týkal aj neho.
Kafkova hlava v Prahe
Jednou z najfotografovanejších súčasných sôch v centre je Kafkova hlava Davida Černého, ktorá stojí pri komplexe Quadrio.
Je to monumentálna kovová hlava zostavená z pohyblivých vrstiev.
Na určitý čas vyzerá všetko pokojne.
Vidíme tvár.
Potom sa jednotlivé úrovne začnú posúvať.
Nos sa presunie jedným smerom.
Čelo druhým.
Tvár prestane existovať.
O chvíľu sa znova zloží.
Kafka sa vráti.
A o chvíľu znova zmizne.
Ťažko si predstaviť Kafkovskejší pomník.
Kedy sa otáča Kafkova hlava v Prahe?
Je to jedna z najčastejších otázok turistov hľadajúcich túto sochu.
Mechanizmus funguje podľa naprogramovaných sekvencií, preto sa pred špeciálnou cestou len kvôli videniu pohybu sochy oplatí skontrolovať aktuálny harmonogram na mieste.
Samotný pohyb je však len polovicou zážitku.
Najzaujímavejší je moment, keď sa ľudská tvár rozpadá na geometrické fragmenty.
Kafka sa mení na stroj.
Človek na mechanizmus.
Je to veľmi pražské.
A veľmi Černého.
Visiaci Freud v Prahe
Túto sochu je veľmi ľahké prehliadnuť.
Dôvod je jednoduchý:
väčšina ľudí sa pozerá pred seba.
A tu sa treba pozrieť hore.
Nad ulicou visí človek.
Jednou rukou sa drží kovovej konštrukcie.
Vyzerá to, ako keby o chvíľu spadol.
Je to Sigmund Freud.
Socha známa ako Visiaci Freud v Prahe, Man Hanging Out alebo Viselec je jedným z najcharakteristickejších diel Černého.
Freud nestojí na piedestale.
Nesedí dôstojne pri písacom stole.
Visí.
Doslova.
Možno v tom vidieť neistotu intelektuála.
Krízu moderného človeka.
Otázku hranice medzi kontrolou a pádom.
Alebo jednoducho výborný český vtip umiestnený niekoľko metrov nad hlavami turistov.
Černý zvyčajne necháva divákovi dostatočne veľa miesta, aby si sám vybral verziu.
Palác Lucerna a svätý Václav na mŕtvom koňovi
Ak do mapy zadáte Palác Lucerna Praha, oplatí sa neskončiť prehliadku na krásnom interiéri pasáže.
Pozrite sa hore.
Nájdete tam jednu z najznámejších sôch Davida Černého.
Svätý Václav sedí na koňovi.
Lenže kôň je mŕtvy.
Visí hlavou nadol.
Jazyk mu vyčnieva z tlamy.
A Václav stále sedí na jeho bruchu s dôstojnosťou človeka, ktorý zjavne nedostal informáciu, že sa celá monumentálna scéna práve rozpadla.
Je ťažké nespomenúť si na slávny pomník svätého Václava stojaci na nedalekom Václavskom námestí.
A práve v tom spočíva sila Černého práce.
O niekoľko stoviek metrov ďalej máme národný symbol umiestnený podľa všetkých pravidiel monumentálnosti.
Tu je ten istý symbol prevrátený.
Doslova.
Pasáž Lucerna v Prahe – oplatí sa vstúpiť aj kvôli jednej soche
Pasáž Lucerna sama o sebe je zaujímavou súčasťou pražského centra.
Pre ľudí hľadajúcich umenie Davida Černého je však tam nachádzajúci sa Kôň – Kůň povinnou položkou.
Je to dobrý príklad toho, že najzaujímavejšie súčasné atrakcie Prahy sa niekedy nachádzajú doslova o niekoľko krokov od miest navštevovaných tisíckami ľudí.
Stačí vedieť, kam sa pozrieť.
Močiace pred Kafkovým múzeom
Na Malej Strane, na dvore pri Kafkovom múzeu, stojí ďalšia Černého práca.
Dve mužské postavy stoja oproti sebe.
Medzi nimi sa nachádza nádrž v tvare Česka.
A figúry do nej močia.
Áno.
Je to verejné umenie.
A áno.
Nachádzame sa niekoľko minút pešo od Karlovho mosta.
Práca je známa ako Proudy, Piss alebo jednoducho Močiace.
Je to Černý v čistej podobe.
Štát sa mení na bazén.
Pomník na fontánu.
Vznešenosť na fyziológiu.
Možno v tom vidieť politický komentár.
Možno žart z národnej vážnosti.
Možno aj len pokrčiť plecami a urobiť fotku.
Všetky tri reakcie sú súčasťou tejto práce.
Miminka – deti na žižkovskej televíznej veži
Ak ste niekedy videli fotografie žižkovskej televíznej veže, pravdepodobne ste si všimli niečo zvláštne.
Po konštrukcii sa plazia obrovské dojčatá.
Sú to Miminka, teda Babies Davida Černého.
Ich tváre nemajú bežné rysy.
Nahradil ich charakteristický, neludský zárez pripomínajúci kód alebo mechanickú pečiatku.
Z diaľky vyzerajú takmer zabávne.
Zblízka začínajú byť desivé.
A práve medzi týmito dvoma pocitmi sa Černý cíti najlepšie.
Žižkov – Praha mimo pohľadníc
Výlet k veži má ešte jednu výhodu.
Vytiahne človeka z najzrejmejšieho centra.
Žižkov je úplne iná Praha ako okolie orloja.
Býva tu viac každodennosti.
Je menej vyleštená.
Plná krčiem, strmých ulíc, domov a miest, ktoré sa nesnažia tváriť ako turistická atrakcia.
Ak vás zaujíma alternatívna Praha, práve takéto štvrte si stojí za to dopísať do plánu.
Lilith v Prahe
Jednou z novších a najmonumentálnejších realizácií spojených s Černým je Lilith v štvrti Karlín.
Obrovská ženská postava bola zapojená priamo do modernej architektúry.
Nestojí pred budovou ako tradičný pomník.
Vstupuje s ňou do fyzickej relácie.
Drží ju.
Objíma.
Dominuje nad fasádou.
Je to úplne iná škála ako Visiaci Freud alebo malý Embryo.
A zároveň zostáva princíp podobný:
človek sa má zastaviť a opýtať sa:
čo vlastne tu vidím?
Je to zároveň dobrý dôvod navštíviť Karlín – štvrť, ktorá ukazuje úplne inú tvár súčasnej Prahy.
Embryo – socha, ktorú je ľahké prehliadnuť
Nie všetky Černého práce sú obrovské.
Embryo funguje presne naopak.
Zapustený do časti mestského priestoru môže zostať nezbadaný človekom, ktorý nevie o jeho existencii.
A to je jedna z radostí prehliadky Prahy stopami súčasného umenia.
Nájdete zrazu, že mesto má vrstvy.
Jedna je pre všetkých.
Druhá pre tých, ktorí poznajú históriu.
Tretia pre tých, ktorí sa pozerajú pozornejšie.
Černý, Kafka a český absurd
Spájanie Davida Černého s Kafkom sa môže zdať jednoduchým ťahom.
Ale obaja majú s Prahou podobný problém.
Nedovoľujú jej byť pohodlnou.
Kafka vedel zmeniť úrad na nočnú moru, proces na bludisko a obyčajný život na situáciu, ktorej pravidlá nikto človeku nevysvetlil.
Černý robí niečo podobné s verejným priestorom.
Všetko vyzerá známe.
Pomník.
Kôň.
Hlava.
Človek.
Dieťa.
Auto.
Až o chvíľu si všimneme, že niečo nie je v poriadku.
Kôň nežije.
Hlava sa rozpadá.
Človek visí nad ulicou.
Dieťa nemá tvár.
Auto dostalo nohy.
Je to realita posunutá o niekoľko centimetrov.
Dostatočne málo, aby ju človek rozoznal.
A dostatočne veľa, aby pocítil úzkosť.
Neobvyklá Praha – mesto Davida Černého
Najväčšou výhodou prechádzky stopami Černého je, že vedie cez veľmi rôzne časti mesta.
Od turistického centra.
Cez Malú Stranu.
Lucernu.
Nové Mesto.
Žižkov.
Karlín.
Až po miesta, kam väčšina ľudí počas prvého víkendu v Prahe vôbec nedorazí.
Preto sochy Davida Černého v Prahe sú niečím viac než zoznamom divných objektov.
Vytvárajú alternatívnu mapu mesta.
Mapu založenú nie na kráľoch, kostoloch a vojnách, ale na provokácii, ironii a súčasnom umení.
Ak máte radi takúto Prahu, pozrite si tiež našu prechádzku Brutalizmus – Letná. Je to ďalší spôsob, ako spoznať mesto mimo klasické pohľadnicové centrum.
Pre prvý kontakt s Prahou bude lepšia Praha v pilulkách, a ak máte radšej tmavšie príbehy a mestské povesti, tak Praha v tieni legiend.
Všetky aktuálne prechádzky nájdete na – poľský sprievodca Prahou.
FAQ – David Černý a jeho sochy v Prahe
Kde sa nachádza Kafkova hlava v Prahe?
Kafkova hlava Davida Černého sa nachádza pri komplexe Quadrio v centre Prahy.
Kedy sa otáča Kafkova hlava?
Socha je kinetická a vykonáva naprogramované sekvencie pohybu. Keďže spôsob fungovania sa môže meniť technickými alebo organizačnými úpravami, pred návštevou sa oplatí skontrolovať aktuálne informácie na mieste.
Kde je Visiaci Freud v Prahe?
Visiaceho Freuda treba hľadať vysoko nad ulicou v historickom centre. Mnoho ľudí pod ním prechádza, vôbec si ho nevšimne.
Kde sa nachádza kôň Davida Černého?
Sochu Kůň, zobrazujúcu svätého Václava sediaceho na mŕtvom koňovi, možno vidieť v Pasáži Lucerna v Prahe.
Kde sú deti Davida Černého?
Najcharakteristickejšie Miminka sa nachádzajú na žižkovskej televíznej veži.
Oplatí sa prehliadať Prahu stopami Davida Černého?
Áno, najmä ak už poznáte najdôležitejšie pamiatky a zaujíma vás neobvyklá Praha, súčasné umenie, český humor a miesta mimo štandardnú turistickú trasu.
Praha nechce vždy byť krásna
A možno práve preto je zaujímavá.
Môžete sem prísť kvôli Karlovu mostu.
Môžete kvôli Hradčanom.
Môžete kvôli pivu.
Ale po niekoľkých dňoch začnete objavovať iné mesto.
Mesto, ktoré dokáže postaviť národného hrdinu na mŕtveho koňa.
Poviesť Freuda nad ulicou.
Rozložiť Kafku na kovové plátky.
Sadnúť obrovské deti na televíznu vežu.
A urobiť to všetko bez vysvetlenia prechádzajúcemu, čo má o tom myslieť.
David Černý túto vlastnosť Prahy nevytvoril.
On ju len výborne pochopil.
Lebo pod všetkými vežami, palácmi a fasádami existuje ešte jedna Praha.
Ironická.
Nepokojná.
Absurdná.
Taká, ktorá nemá rada pomníky stojace príliš vzpriamene.
A keď ju raz uvidíte, veľmi ťažko sa vracia k pohľadniciam.